Stará Kremnička je obec na Slovensku v okrese Žiar nad Hronom. Má okolo 1095 obyvateľov. Do národného projektu Terénna sociálna práca v obciach I sa zapojila v máji 2016, kedy nadviazala na predchádzajúci projekt terénnej sociálnej práce, v rámci ktorého zamestnala terénnu sociálnu pracovníčku – Mgr. Luciu Chromčákovú. A práve ju sme sa rozhodli vyspovedať.

 Lucka, aká bola vaša cesta k terénnej sociálnej práci?   

Ako dieťa som chcela byť policajtka, ale nakoniec to bolo úplne inak. Aj som pracovala v potravinách ako predavačka,  aj som bola nezamestnaná a poberala som dávky v hmotnej núdzi, aj som bola na aktivačnej činnosti. Takže som si prežila také situácie, s akými sa v súčasnosti stretávam vo svojej práci. Viem, ako sa človek cíti a čo všetko musí prekonať, keď nemá dostatočný príjem. V oblasti sociálnej práce pracujem od júla 2005. Začínala som pracovať ako asistentka komunitného sociálneho pracovníka obce a neskôr som vyštudovala sociálnu prácu.

Je komplikované nadviazať kontakt s klientom?

 Myslím si, že už len tzv. podanie pomocnej ruky a odovzdanie pocitu, že je tu niekto, kto pri vás stojí a pomôže vám, je pre ľudí – klientov (budem používať tento termín) veľmi nápomocné. Keď sa cítia zle, sú bezradní, môžu prísť za niekým ako my, kto ich vypočuje, poradí a pomôže im. S klientmi sa rozprávame zdvorilo a vykáme im. Stretli sme sa s tým, že iní obyvatelia vykrikujú na našich klientov menami (napr. „Anča“) a automaticky im tykajú. Na nás sa potom títo občania pozerali ako na ľudí z inej planéty. Vidia z našej strany iný prístup, potom sú aj oni k nám otvorenejší a dôverujú nám. Dokonca aj sami prídu s takými vecami, čo by nepovedali, napr. ani doktorke, učiteľke, policajtom. Niekedy sme takým mostom medzi klientmi a úradníkmi a inštitúciami.

Čo najčastejšie vašich klientov trápi?                                     

Stretávame sa s rôznymi problémami. Hoci sme malá dedinka v údolí, spektrum problémov je veľmi rôznorodé. Klienti prichádzajú bežne s oznámeniami a výzvami o rôznych podlžnostiach. Pomáhame im pri znovu zapojení vody a elektrickej energie. Vyhľadávame pracovné miesta, komunikujeme s potenciálnymi zamestnávateľmi, píšeme s nimi životopisy a žiadosti do zamestnania. Asistujeme pri vybavovaní trvalého a prechodného pobytu, pri vybavovaní občianskych preukazov. Pomáhame im zabezpečiť drevo na kúrenie. Poskytujeme poradenstvo, asistenciu a mediáciu pri riešení problematických vzťahov medzi rodinnými príslušníkmi a susedmi. Spolupracujeme s lekármi a zdravotnými zariadeniami. Taktiež aj s rôznymi školami (od MŠ, cez ZŠ a ŠZŠ, rôzne SŠ a OU, až po VŠ). Veľmi častým problémom je pre klientov vybavovanie rôznych dávok, príspevkov a sociálnych služieb. Stretávame sa aj s patologickými javmi, ktoré sa snažíme zmierniť, prípadne vyriešiť a, samozrejme, im predchádzať. Patrí sem najmä záškoláctvo, závislosť na alkohole a zanedbávanie starostlivosti o deti, ale aj domáce násilie, problémové správanie a drobná kriminalita. V rámci práce sme poskytovali klientom aj prvú zdravotnú pomoc a hasili požiar. Ešte sme neboli pri pôrode.

Za každým klientom je človek alebo rodina, ktorých osud sa vás možno dotkol viac…

 V mysli sa mi vynárajú viaceré príbehy klientov a ich rodín. Môžem spomenúť chlapca, teraz už mladého muža, ktorý sa vrátil z detského domova. Matka o neho nejavila žiadny záujem. Nemal žiadny príjem. Klient má diagnostikovanú mentálnu retardáciu, už v detskom domove bol v psychiatrickej starostlivosti. Zabezpečili sme mu pravidelnú zdravotnú starostlivosť u psychiatra a invalidný dôchodok.  Spomínam si na pár úsmevných príhod, ktoré sme s týmto chlapcom zažili, napr. predával veci za 2 €, aby si mohol kúpiť cigarety. Predával nielen svoje veci, ale aj veci, ktoré vzal. Prišiel jeden pán, že mu zmizla bránička, ktorú mal položenú na zemi, lebo ju išiel maľovať. Našťastie ju však nestihol zaniesť do zberných surovín. Jedna staršia pani mu zas dala nepotrebné železo. A keďže si to nemal ako odniesť do zberných surovín, tak mu požičala aj fúrik. No a fúrik tiež skončil v zberných surovinách. Nikdy však nezabudnem, ako som ho sprevádzala do psychiatrickej nemocnice. Pomohli sme mu zabezpečiť potrebné oblečenie, obuv a hygienu (na hospitalizáciu). Po ukončení hospitalizácie som išla po neho do nemocnice. Keď ma zbadal doktor, hneď mi nahnevaný oznamoval: „Predal všetko oblečenie ostatným pacientom. Aj to, čo sme mu dali my. Zoberiete si ho domov holého a bosého.“. Už som sa aj videla, ako s ním „s takým“ idem domov, ale on sa len spokojne usmieval. Keď sme ho chceli umiestniť do domova sociálnych služieb, mali sme stretnutie s pani riaditeľkou. Na jej otázku, aké má záľuby a čo rád robí odpovedal: „Kradnem“. Všetci sme sa na seba pozreli a tŕpli. Na otázku – čo kradne odpovedal: „Televízory a tak …“. Pani riaditeľka sa začala smiať, keď sme jej vysvetlili jeho anamnézu. V súčasnosti je už mladý muž umiestnený v DSS, ale podobných situácií s ním bolo viac.

Keď som bola navštíviť rodiny, ktorým pomáhate, mala som pocit, že je veľmi ťažké  byť empatický a zároveň si udržať určité hranice.

Naučila som sa praxou povedať aj nie, ale nie vždy sa to dá. Jasné, že vám niektorí ľudia prirastú k srdcu. A hranice medzi vami a klientom sú o niečo bližšie, ako by mali byť. Stalo sa mi tak s jednou klientkou, ktorá mala ťažký život a všeličím si preskákala. Sama nás vyhľadávala a prišla sa k nám často vyventilovať. Dokonca som bola na súde aj svedčiť. V súčasnosti je vo výkone trestu, ale píše nám listy. No a samostatnou kapitolou sú deti. Niektoré žijú v slabších podmienkach,  rodičia sa o ne nestarajú tak, ako by mohli. Niektoré z nich by som si zobrala domov, ale nie je to možné.

Čím vás táto práca obohacuje, čo vám dáva, resp. čo berie v pracovnom alebo aj v osobnom živote?

 Som rada, že mojou prácou je pomáhanie iným ľuďom. Vďaka práci som sa rozhodla aj študovať, takže jej vďačím aj za moje vzdelanie. Práca s ľuďmi má svoje pozitíva aj negatíva. Teší ma, že mojou štipkou pomoci môžem urobiť ľuďom radosť a pomôcť im v ich ťažkých a zložitých situáciách v ich živote. Tiež ma trápi, že nie v každej situácii vieme pomôcť. Myslím to tak, že nemáme také kompetencie, aby sme niektoré veci vedeli vyriešiť. Potom ma mrzí, že sa to nepodarilo, lebo nemáme na to páky. A myslím si, že všetko je vždy o ľuďoch, ako sa k daným veciam postavia…

Na čo sa tešíte?

Rada by som cestovala a spoznávala nielen naše Slovensko, ale aj svet. Doteraz som nemala na to príležitosti. Až tento rok sa mi podarilo stráviť so sestrou a priateľmi tri skvelé predĺžené víkendy na cestách (Skopje v Macedónsku, Praha, Bratislava). Bol to pre mňa neskutočný relax a oddýchnutie. Načerpala som energiu, ktorá mi chýbala hádam za ostatných 10 rokov. Teším sa na ďalší rok, kedy zase niečo sestra a priatelia vymyslia… A urobila som si zoznam vecí, ktoré by som chcela zažiť. Sem-tam do neho pozriem, niečo dopíšem, a ak sa mi to podarí zrealizovať, tak sa z toho teším. Tento rok sa mi podarilo letieť lietadlom, splavovať na rafte a ísť do 5D kina. Chcela by som, napr. ešte darovať krv, zúčastniť sa nejakého charitatívneho pochodu, prežiť bungee jumping a skok padákom…